Na zahnanie upíra boli zavolaní už spomínaní džadžija, ktorí chodili medzi stádami a držali zdvihnutú ikonu. Ikona sa taktiež hodila, keď sa pokúšali odhaliť miesto odpočinku upírov. Ak ju držali nad určitým hrobom a ona sa začala chvieť, znamenalo to, že vinník bol odhalený. Upírie telo bolo treba exhumovať, do srdca sa zabodla hlohová vetvička a potom sa spálilo. Ak bol ale upír v podobe ducha, mohol sa zahnať do fľaše a tá sa potom hodila do ohňa. Jirečkové zkúsenosti rozhodne neboli ojedinelé. Britskí cestovatelia St. Clair a Brophy, ktorí v 60. rokoch 19. storočia žili v dedine na juhu od Varny, písali o chlapcovi, ktorému nebolo dovolené oženiť sa so svojou milou, pretože miestni ľudia boli presvedčení, že je potomkom upírov. Takisto spomínali, ako vo vedľajšej dedine upálili muža za to, že mal rád nočné prechádzky a pretože sa zistilo, že má iba jednu nosnú dierku.
Podľa Jirečka boli najlepší lovci upírov považovaní za potomkov vlkodlakov, ktorí vznikli z pohlavného zväzku upíra a mladej panny - tí boli jediní, ktorí mohli vidieť upírich duchov. O lovcoch upírov, ktorí boli potomkami vlkodlakov sa hovorilo, že majú schopnosť objaviť zakopaný poklad. V krajine plnej tráckych, rímskych a byzantských pozostatkov nebolo ťažké pochopiť, prečo sa myšlienky na množstvo ukrytých čaší a mincí, čakajúcich na objavenie, tešili takej popularite.Ďalšia miestna tradícia je spojovaná s varnským jazerom (zátoka prippomínajúca fjord tiahnúci sa na západ od mesta), ktoré bolo známe ako Upírie jazero. Jazero vraj vyžadovalo každoročne ľudskú obeť. Posledný zaznamenaný prípad je z roku 1933 kedy sa tu aj napriek varovaniu kúpala istá Anna Konstantinova a v určitej chvíli bola stiahnutá pod vodu.
(zdroj: Rough Guide, BC)
